Zamyslenie od Patrizie a Francescy (2)

Patrizia a Francesca Cocchini sú sestry, ktorých život sa už od detstva točí okolo Katechéz Dobrého pastiera. Ako deti obe chodili do átria v Ríme, ktoré viedla Sofia Cavalletti a Gianna Gobbi. V priestoroch toho átria, okrem nich vyrástla aj ich mama, ktorá neskôr toto átrium prebrala po Sofii a Gianne. Patrizia a Francesca sa neskôr stali katechétkami a pokračovali po stopách svojej mamy. Aktuálne sú obe v pokročilom veku, napriek tomu sú však stále veľmi aktívne v diele Katechéz Dobrého pastiera. Patrizia je súčasťou Consiglia, kde zastupuje taliansku asociáciu. Francesca je členkou Medzinárodnej Rady KDP. V najbližších dňom vám budeme prinášať zamyslenia, ktoré tieto sestry napísali pôvodne pre talianskych katechétov. Neskôr ich adresovali celému svetu Katechéz Dobrého pastiera. Odrážajú v nich nielen pôstny rozmer tohto času, ale taktiež ich prežívanie aktuálnej pandémie.


Jeden z katechétov sa ma pýtal, aký „zmysel“ má táto celosvetová katastrofa a ja som sa snažila dať mu odpoveď:

“Aj ja som sa zatvorila vo svojom dome. Aj mňa prenasledovali podobné myšlienky ako asi každého…

Máme však k dispozícii Bibliu – tá nám odhaľuje, kto je Boh a ako koná v priebehu dejín. Pretože On je živý a prítomný v každom čase. Pripomínajme si to a nezabúdajme na to. Všetky jeho skutky sú súčasťou histórie. Dejiny sú našimi dejinami, no predovšetkým sú dejinami Boha. Sú dejinami Božieho plánu, ktorého zavŕšením je Jeho finálne rozhodnutie. Ako hovorí druhý vatikánsky koncil, potrebujeme čítať „znamenia čias“.

Možno niekedy zabúdame na vystreté Božie rameno a Jeho silnú ruku. Možno neraz uvažujeme ako farizej v Lukášovom podobenstve (18, 9 – 14, práve evanjelium dňa, keď toto zamyslenie píšem): že my sami sme centrom dejín a nič viac nepotrebujeme. Nezaujíma nás horčičné zrnko, ktoré je pre Boha také podstatné.

A podobne ako Boh učil svoj ľud na púšti, tak sa možno aj my dnes musíme nechať poúčať. Musíme sa naučiť vnímať, že jeho láska je láskou Otca, ktorý napráva a zlepšuje náš zrak. Aby sme čoskoro všetci spoločne oslávili druhý Kristov príchod, parúziu. Všetci spoločne. Preto nemáme myslieť len na seba, nemáme bojovať len za seba samých.

Možno práve koronavírus nám dáva príležitosť položiť si otázku: V koho vlastne verím? V Boha života? V Boha, ktorý je blízko, aj keď sa práve nachádzame v údolí temnoty? Verím, že Božie prisľúbenia sa raz naplnia, hoci neskôr? Verím, že aj dnes možno vnímať znamenia blížiacej sa parúzie? Skúsme si sami odpovedať.

A teraz ešte k pôvodnej otázke o osamotenosti v hodine smrti, resp. blížiacej sa smrti: Čo na to povedať? Vynárajú sa mi Ježišove slová: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa…“ (Mt 10, 37; Lk 14, 26). V tomto čase vnímam Jeho slová ako výzvu uvedomiť si, že Božia láska je väčšia ako ľudská láska a že Božia prítomnosť nám musí stačiť. V opačnom prípade totiž neplatia slová „Pán je môj pastier, nič mi nechýba,“ ktoré vychádzajú z našich úst.

Ak sme totiž zjednotení v Kristovi, nikto nestojí mimo. Ak sme zjednotení v Kristovi, sme spojení všetci navzájom, lebo sme ratolesťami jediného Pravého viniča.“

 

Zdroj: https://www.cgsusa.org/wp-content/uploads/Francesca-and-Patrizia-2nd-Paschal-Letter_2020.pdf
Za preklad ďakujeme Eve Bubnašovej

Zamyslenie od Patrizie a Francescy (3)
Zamyslenie od Patrizie a Francescy (1)
Prečítajte si
Skutočné čaro Vianoc
Žasnúci „príchod“ (lat. adventus) je asi najlepšie vystihujúce pomenovanie obdobia…