Mala som 27 rokov, bývala som v Ríme a študovala Katechézy Dobrého pastiera. Ten rok ma Sofia požiadala, aby som bola prvýkrát vedúcou katechétkou v átriu prvej úrovne. Bola som absolútne prekvapená, že za pomocníčku mi bola vybraná Gianna. Myslela som si, že viem všetko a často som robila veci inak, než ma učili. Gianna mi vo svojej múdrosti nikdy nepovedala nie. Dovolila mi, aby som objavila sama, či to, čo som považovala za lepšie, bude naozaj fungovať. Rešpektovala moju dôstojnosť rovnako, ako rešpektovala dôstojnosť dieťaťa, a pochechala mi priestor, aby som rástla ako katechétka. Po každom stretnutí sa ma pýtala: „Čo si o tom myslíš?“ bez toho, že by sa správala povýšene. Gianna bola veľmi pokorná a múdra, keď mi dovolila, aby som sama objavila, aké krásne je byť katechétkou v átriu. Nielenže neuveriteľne chápala potreby a rozvoj detí, ale všetkých ľudí vnímala ako Božie deti a uplatňovala tie isté princípy tak, že som z jej strany cítila prijatie a uznanie.
Pár rokov nato, v lete roku 1991, som bola pozvaná, aby som šla so Sofiou a Giannou na dovolenku. Každý rok odchádzali z dusného sparna v Ríme, Gianna so svojou sestrou Nataliou a Sofia so svojou gazdinou, kuchárkou a dôverníčkou Augustou, a chodili na Giannin rodinný statok v meste Senigallia v provincii Ancona. Mala som veľkú radosť, že vzali aj mňa.
Tento statok je situovaný na kopci a okolo je vinohrad, figovníky a prekrásne kvety. Samotný dom mal dve poschodia, bol rustikálny, malebne starodávny a tradične taliansky. S červenou škridlovou strechou a štukami na stenách nás vítal úplne ako starý priateľ.
Len čo sme prišli, Gianna sa viditeľne uvoľnila. Striasla zo seba stres z Ríma a na statku bola slobodná. V Ríme bývala v malilinkom byte s Nataliou. Natalia mala špeciálne potreby a nemohla pracovať, a tak sa Gianna okrem toho, že pracovala s deťmi ako montessoriovská sprievodkyňa, starala aj o Nataliu.
Keď však bola Gianna na statku, bolo to, akoby boli všetky starosti preč a ona bola opäť dievčaťom, ktoré sa teší z krásy na statku.
Samozrejme, aj Sofia si prišla oddýchnuť, ale nikdy sa príliš nevzdialila od svojich kníh a vnímala to ako úžasnú príležitosť písať a spolupracovať s Giannou.
Augusta bola veľmi rada, že odišla z tepla kuchyne v Ríme a tešila sa z čerstvého vzduchu a plodín, z ktorých tvorila úžasné pokrmy. Podobne ako Gianna, aj Augusta v tomto vidieckom prostredí rozkvitala.
Dni, ktoré sme spoločne trávili na statku, mali svoj poriadok a slobodu, presne ako átrium. Rána sme trávili nenútene v županoch a papučiach, chlipkali sme espresso a odhrýzali z koláčikov. Rozprávali sme sa o živote, delili sa o tajomstvá a riešili problémy celého sveta. Potom sme slobodne skúmali statok a ponevierali sa po vonku, ako sme chceli. Popoludní sme sa stretli so Sofiou. Obvykle pracovala na čomsi, čo sa malo vydať, a chcela od nás vstupy. Páčili sa mi tieto popoludňajšie stretnutia a tešila som sa na ne. Gianna však občas nebola až tak veľmi naklonená štúdiu ako Sofia, keď bola na farme, a snažila sa nájsť spôsoby, ako sa týmto popoludňajším stretnutiam vyhnúť. Preto ma prosila, aby som s ňou išla na trh.
Gianna trávila voľný čas prácou na statku. Občas odrezala kvety a nádherne nám ich naaranžovala na stôl. Občas som Giannu vídala, ako v diaľke orie traktorom pole. Manuálna práca jej nebola cudzia. Keď dozreli figy, Gianna ma poprosila, aby som vyliezla na strom a potriasla ho, ona pozbierala ovocie a mohli sme si ho vychutnať ako dezert. Kedykoľvek si sadla, čo bolo zriedka, sledovala slnečnice, ako sa otáčajú za slnkom na jeho púti od východu na západ. Často sme sa rozprávali o tom, že by sme mali byť ako slnečnica a vždy sa pozerať na Syna. Sofia volala Giannu „myška“, lebo stále cupitala z jedného miesta na druhé. Som presvedčená, že najbližšie k Bohu sa cítila vtedy, keď mohla slobodne pracovať rukami v hline a pozorovať krásu okolo seba.
Sofia milovala žlté ruže a Gianna ju chcela prekvapiť tým, že jej na sviatok prinesie tucet žltých ruží. V ten deň, keď sme mali ísť na trh, sa Gianne veľmi nechcelo obliekať. Keď sme si dali espresso, vyšla von, že pôjde na trh v župane a papučiach! Bola som prekvapená, no povedala som si: „Tak dobre, myslím, že i ja si dám opäť župan.“ Tak sme šli na trh v župane a v papučiach kúpiť Sofii žlté ruže. Ešte i dnes sa usmievam, keď si spomeniem, aká bola Gianna na statku uvoľnená. V Ríme by sa to nikdy nestalo, tam mala vždy na sebe normálne šaty a čierne topánky.
Zdalo sa nám, že dni, ktoré sme spolu trávili na Gianninom statku, vždy prejdú príliš rýchlo a opäť sme sa museli vrátiť do hektického ruchu Ríma. Na tieto výlety som potom chodievala ešte ďalších päť rokov. Statok nám poskytol čas, aby sme rástli v priateľstve a vzájomnom pochopení, ale i miesto pre pokojný odpočinok. Po Nataliinej smrti sa výlety na statok skončili. Spomienky na tieto výlety patria medzi moje najväčšie radosti, lebo aj na dovolenke sa Gianna snažila ukázať mi Božiu slávu a nalákať ma, aby som ju videla.
Autor: Claudia Margarita Schmitt
